Dôverne neznáma – ukážka

Záchranárom na linke diktujem všetky podrobnosti, medzi iným sa ma pýtajú, ako dlho je už malá v bezvedomí. Neviem to presne odhadnúť, ale je to už niečo vyše piatich minút, čo ju chytili tie kŕče, nekonečných päť minút, päť minút čo sa jej poriadne neokysličuje mozog. Záchranári si ešte overujú adresu, diktujem im ju akýmsi cudzím a neprirodzeným hlasom. Celkovo mám pocit, akoby som celý  tento výjav sledovala z perspektívy niekoho iného.

Akoby sa celá táto strašná príhoda stala nejakej úplne cudzej žene. Mám dojem, že toto celé je akési absurdné divadelné predstavenie alebo neskutočne hnusný sen.

Sen, ktorý vás núti kričať v noci zo spánku.

Sen, z ktorého sa preberiete uprostred noci, vydesený na smrť a prepotený do poslednej nitky.

Toto predsa nemôže byť realita. Toto je neskutočne ťaživá nočná mora, z ktorej sa čoskoro zobudím. Toto sa predsa nedeje…

Pane, ušetri ma od toho, prosím ťa, alebo si ma vezmi tiež. Vraj na nikoho neuvalíš väčší kríž, ako uvládze uniesť.

Pane, ty poznáš každú moju myšlienku, každú moju bolesť, vieš, že som slabá, takú si ma sám stvoril. Ty si milosrdný, nekonečne milosrdný, vyslyš ma, aj keď môj hlas slabne…

Neber mi ju, prosím ťa, neber mi to jediné, čo v mojom živote má nejaký zmysel, neber mi ju, prosím, prosím ťa, ty poznáš moje srdce a vieš, že by to moje umrelo s jej…

Tento kríž neunesiem, zrútim sa spolu s ním…

Človek by nemal toľko milovať, ja viem…

Ale láska je silnejšia ako smrť.

A jediné slovo znamená zázrak.

A ja verím v silu tvojho slova…

Od tohto momentu sa mi všetko zlieva do niekoľkých obrazov, ktorých sa zrejme nezbavím, kým moje nohy budú kráčať po tejto zemi. Vidím Anku, ktorá už znovu nadobudla farbu, hoci je ešte stále v bezvedomí a telom jej otriasajú nepravidelné záchvevy, v mojej náruči. Bledú, strašne bledú, ale už nie sinavú. V rozopnutej kombinéze s napoly vyhrnutým tričkom a tielkom, zabalenú do môjho kabáta. Vidím susedu, ako zo zeme zbiera drobnosti, ktoré som tam vysypala a kladie ich znovu do mojej kabelky. A mamu, ako stojí v predsieni môjho bytu, bledšiu ako Anka, vydesenú na smrť, držiac si obe ruky na ústach v nemom výkriku. A znovu moju dcéru, ležiac na boku na gauči, už napoly vyzlečenú, ako sa k nej zohýnajú pracovníci rýchlej záchrannej služby.