Stačí mi, aby za mňa hovorili moje knihy.

Pod pseudonymom Sara Mia Velinská sa skrýva jedna z najtalentovanejších slovenských autoriek a za pravdu nám dajú čitateľky, ktoré čítali jej literárny debut PROKURÁTOR a ja alebo román POMSTA. Naša prvá otázka, logicky, znie: „ Prečo pseudonym?“

Pseudonym je sloboda a ochrana. Hoci sú moje príbehy fikciami, zdrojom inšpirácie pre moje charaktery sú niekedy aj ľudia, s ktorými sa stretávam, a ktorí nemajú bezvýznamné funkcie. Niektorí by sa v nich mohli „nájsť“ a podaktorí by zrejme neboli nadšení. Ak by som odhalila svoju totožnosť, rozšírili by sa mi možnosti promovania mojej tvorby, priameho kontaktu s čitateľmi, ale nemohla by som byť dokonale slobodná v tvorbe postáv, a tým by niečo stratili na reálnosti. Táto voľnosť je pre mňa veľmi dôležitá. Stačí mi, aby za mňa hovorili moje knihy. Je v nich všetko, čo chcem čitateľom povedať. Napokon pseudonym chráni mojich blízkych aj moje pracovné postavenie pred nežiadúcimi dôsledkami tejto záľuby, ktorá je občas surovou a veľmi intímnou výpoveďou.  

• Na pulty kníh prichádza v tieto dni váš, v poradí už tretí román, BOSS a ja. Priblížte čitateľom, čo ich po tom, ako siahnu po tejto knihe, čaká.

Verím, že ich čaká pútavý príbeh jednej lásky, ktorá sa nemala stať. Je „chybou v programe“ pre oboch milencov i pre spoločnosť, preto prirodzene spôsobí revolúciu v ich životoch a významne ovplyvní osudy aj ďalších ľudí. Vzťah Izabely a Marcela je vystavený predsudkom a zlu nielen v podsvetí, ale aj v justícii, kde by sme mali nájsť iba morálku a spravodlivosť. Toto druhé zlo je zhubným nádorom spoločnosti, pretože ak by justícia vždy fungovala tak, ako by mala, podsvetie by stratilo svoju moc, však? Izabela si musí prejsť peklom a Marcel očistcom, a ani to ich nemusí nutne priviesť k šťastnému koncu. Je totiž veľmi ťažké spraviť správny krok iba z toho dôvodu, že by bol správny, najmä ak to znamená stratu niečoho cenného, napríklad lásky.

• Aj keď táto otázka vyznie obligátne, predsa vám ju položíme. Kedy ste v sebe objavili dušu spisovateľky a rozhodli sa napísať svoju prvú knihu?

Počas čítacej krízy. Väčšiu časť mojej práce tvorí čítanie a písanie. Ibaže ide o zložitý právny text a jeho tvorba si skrátka vyžaduje poriadny ventil. Literárnu klasiku už po práci nedokážem hltať jednu za druhou ako voľakedy. Začala som teda čítať žánrovú literatúru, ktorá však skôr či neskôr privedie každého do čítacej krízy. Raz večer som odložila niekoľký román v poradí, otvorila počítač a za tri hodiny napísala prológ Pomsty – to bol môj prvý ozajstný spisovateľský počin. Zistila som, že písanie neuveriteľne oslobodzuje a napĺňa. Možno tým, že pre mňa ide o reset, zatiaľ necítim potrebu produkovať ťažké príbehy o nezvratných tragédiách, smutných osudoch či filozofických otázkach (fandím však všetkým autorom, ktorí takú potrebu majú). Chcela by som, aby pre čitateľky boli moje knihy emočným zážitkom, ale zároveň, aby v nich našli odraz našej doby a spoznali živé realistické osudy, ktoré si zapamätajú a rady sa k nim vrátia. Jedno z najväčších ocenení pre mňa ako autorku je, keď mi čitateľky píšu, že moje knihy čítali niekoľkokrát. 

• Vaše knihy sú z prostredia justície. Vystúpi Sara Mia Velinská v ďalších knihách zo svojej „komfortnej zóny“ a dočkajú sa čitatelia aj príbehov z iného prostredia?

Výborná otázka! Sara sa ma pýta to isté. V skutočnosti sa to už raz stalo – Pomsta je z prostredia finančných žralokov a veľkých obchodných spoločností. Možno by som skúsila krimi, ale to asi budem stále jednou nohou v komfortnej zóne, však?  

• Rodina, známi, priatelia… Ako reagovali na vaše literárne začiatky a v neposlednom rade aj na úspechy, ktoré ste po vydaní kníh zožali?

Rodina ma veľmi podporuje, aj keď si občas niečo zahundre popod nos. Môj manžel síce žánrovú literatúru vôbec nečíta, no aktívne sa zapája do korektúry a je môj najprísnejší čitateľ ako muž a právnik. Keď pri čítaní začne vydávať otrávené zvuky, viem, že sa mu prudko zvyšuje „hladina cukru“, alebo že scéna vošla do zakázanej patetickej zóny. Zásadne však odmieta, aby som mu do knihy dala venovanie A priatelia? To je veľmi rôzne. Niektorí ma podporujú a vedia mi úprimne povedať svoj názor, hoc aj negatívny. No sú aj takí, ktorí sa tvária, že Velinská neexistuje a moja tvorba je medzi nami tabu téma. Po dôvodoch nepátram. V každom prípade neočakávam, že ma známi budú čítať, ani ja by som nečítala všetko len preto, lebo to napísal(a) kamoš(ka). Stalo sa mi však, že jeden známy po prečítaní „Prokurátor a ja“ spomenul iba ľúbostné scény. Asi na neho urobili priveľký dojem /alebo sa konečne dozvedel, kde celý život robil chybu/, lebo nič viac v románe „nevidel“. Bolo mi ho ľúto. Vnímanie príbehu cez prizmu týchto scén, ktoré sú v mojich knihách naozaj len kozmetickou okrasou, znamená, že nečítal s otvorenou mysľou, ale s predsudkami.

• Román „Boss a ja“ atakuje popredné priečky knižných rebríčkov. E-kniha dosiahla fantastickú pozíciu TOP 2 a tlačená kniha sa trvale usadila v TOP 100 – ke. Po siedmych dňoch sa robí znova dotlač. Ako ste prijali fakt, že je o vašu knihu taký obrovský záujem?

Samozrejme, že som prekvapená a nadšená! No predovšetkým vďačná čitateľom za dôveru a vydavateľstvu Moderné romány za skvelú prácu. Obálka knihy sa skutočne vydarila, je atraktívna, a oriezka z nej robí ozajstný šperk. Budem dúfať, že tak ako oči uspokojí aj čitateľského ducha.

• Posledná otázka bude na telo. Prezraďte fanúšikom vašich kníh niečo málo o sebe. Čitateľky vždy rady prijmú pár pikošiek zo života svojich obľúbených autoriek.

Milujem knihy ako Hana, fyzicky mám najbližšie k Nine, profesiou a zmýšľaním k Izabele a s Andrejom sme kedysi dávno mali spoločnú záľubu – skalolezectvo. Ku knihám ma priviedla moja mama, ktorá má kvalitnú knižnicu, kde nájdem Dreisera či Flauberta, ale aj staré zbierky od Stendhala či Figuli (knihomoľkám nemusím prízvukovať, aká jedinečná je vôňa starých kníh). Keďže zvyknem písať o osudových láskach, tak prezradím, že tú moju som stretla v práci. Náš prvý kontakt trval iba mesiac, lebo on odišiel pracovať veľmi ďaleko, ale aj tá krátka doba stačila, aby som ho neznášala. Bol inteligentne arogantný, ostentatívne ma ignoroval a moja kolegyňa sa z neho (úplne „nepochopiteľne“) nevedela spamätať. Na môj šok mi pár týždňov po jeho odchode prišiel od neho e-mail bez pozdravu a bez oslovenia, s jedinou vetou: „Vezmeš si ma?“ Vzala som si ho, sme spolu už veľa rokov a máme dve úžasné deti.